Keď v roku 2014 mladá Kanaďanka Sabrina Benaim vystúpila na súťaži v slam poézii v kalifornskom Oaklande, publikom otriasol nielen jej autentický prednes. Ten je, koniec koncov, pre slam poéziu kľúčový, spolu s autorským textom. Sila básne, ktorú poňala ako rozhovor so svojou matkou, zarezonovala medzi divákmi práve pre odvahu pokúsiť sa pomenovať to, čo sa v človeku s depresiou odohráva. Otvorila tak tému, ktorej dôležitosť každoročne rastie – najmä medzi mladými ľuďmi.
Originál básne znie: Vysvetľovanie depresie mojej mame (rozhovor)
Mami, moja depresia vie meniť tvar.
Jeden deň je malá ako svetluška
Ukrytá v dlani medveďa.
Ďalší deň je medveď.
V také dni predstieram, že som mŕtva,
Aby mi medveď dal pokoj.
Tieto zlé dni volám temné dni.
Mama vraví, zapáľ sviečky.
Keď vidím sviečku, mám záblesky kostola.
Mihotanie plamienka zapaľuje spomienku mladšiu než poludnie.
Stojím vedľa jej otvorenej truhly.
Je to moment, keď si uvedomím, že každý človek
Ktorého kedy spoznám, raz zomrie.
A okrem toho, mami, ja sa nebojím tmy.
To je možno súčasťou toho problému.
Mama vraví,
Myslela som si, že problémom je to, že nedokážeš vstať z postele.
Nedokážem.
Úzkosť ma drží ako rukojemníčku v mojom dome, v mojej hlave.
Mama vraví, kde sa vzala úzkosť?
Úzkosť je sesternica, ktorá prišla na návštevu z iného mesta
A depresia cíti povinnosť vziať ju so sebou na večierok.
Mami, ja som ten večierok, len som večierkom, na ktorom nechcem byť.
Mama vraví, prečo neskúsiš ísť na nejaký naozajstný večierok?
Stretnúť sa s priateľmi.
Samozrejme, robím si plány.
Robím si plány, ale nechcem ísť.
Robím si plány, pretože viem, že by som mala chcieť ísť.
Viem, že kedysi by som bola chcela ísť.
Len nie je veľmi zábavné zabávať sa, keď sa zabávať nechceš, mami.
Vieš, mami, každú noc ma nespavosť berie do náručia.
Vnára ma do kuchyne, do tlmeného svetla sporáka.
Nespavosť vie romantickým spôsobom urobiť z mesiaca dokonalého spoločníka.
Mama vraví, skús rátať ovečky.
Ale moja myseľ dokáže rátať len dôvody, prečo nespať,
A tak sa idem poprechádzať.
Ale moje zajakávajúce sa kolená štrngajú o seba ako strieborné lyžičky,
Ktoré držia silné paže s uvoľnenými zápästiami.
Znejú v mojich ušiach ako nešikovné kostolné zvony
Pripomínajúc mi, že zo sna kráčam po oceáne šťastia,
Do ktorého sa neviem ponoriť.
Mama vraví, byť šťastným je rozhodnutie.
Ale moje šťastie je prázdne ako vajíčko s dierkou po špendlíku.
Moje šťastie je ako horúčka, ktorá sa zlomí.
Mama vraví, že viem urobiť z ničoho niečo
A zrazu sa ma na rovinu spýta, či sa bojím zomrieť.
Nie.
Bojím sa žiť!
Mami, som opustená.
Myslím, že som sa to naučila vtedy, keď odišiel otec,
Ako zmeniť hnev na opustenosť,
Opustenosť na zaneprázdnenosť,
Takže keď ti poviem: „V poslednej dobe som bola neskutočne zaneprázdnená,“
Myslím tým, že som zaspávala na gauči sledujúc športový program,
Aby som sa vyhla konfrontácii s prázdnou stranou svojej postele,
Ale moja depresia ma vždy stiahne späť,
Až kým sa moje kosti nestanú zabudnutými fosíliami
V meste zaplavenom kostrami
Moje ústa cintorínom zubov polámaných narážaním do seba
Duté auditórium mojej hrude sa rozoznieva ozvenami môjho srdca
Ale ja som tu len nezaujatý turista,
A nikdy nebudem skutočne vedieť, kde všade som bola.
Mama stále nerozumie.
Mami, nevidíš, že ani ja?
…
Snímka: unsplash.com
