Žena a krása, žena a vznešenosť, žena a umenie k sebe prirodzene patria. O svojej umeleckej ceste a vnímaní ženskosti som si dnes sadla k „stolu pre dve“ s oceňovanou umelkyňou Alou Teicherovou.
Odkedy sa venujete umeleckým aktivitám? Inšpiroval vás niekto k umeniu či ste v sebe od malička cítili tvorivé pnutie?
Umeleckým aktivitám sa venujem od detstva. Veľkou inšpiráciou bol pre mňa môj otec, ktorý maľoval a ako dieťa som ho s obdivom pozorovala pri tvorbe nádherných obrazov. Keď si všimol, že ma maľovanie priťahuje, neváhal a zasvätil ma do čarovného sveta farieb. Ako dvanásťročná som dostala svoje prvé olejové farby a odvtedy sa maľovanie stalo prirodzenou súčasťou môjho života.
Čo zobrazovali vaše prvé umelecké pokusy? Máte odložené niektoré zo svojich prvých diel či dielok?
Moje prvé umelecké pokusy boli spojené s obdivom k starým majstrom. Najskôr som maľovala portréty podľa ich diel na menšie drievka, neskôr už aj na maliarske plátna, ktoré ma otec učil vlastnoručne napínať na rámy. Postupne som sa venovala aj krajinomaľbe, inšpirovanej autormi ako Ivan Šiškin či Issak Levitan. Neskôr pribudli aj portréty spolužiakov a učiteľov. Žiaľ, je to už veľmi dávno a z tých prvých diel sa mi nič nezachovalo.
Kto alebo čo je pre Vás najobľúbenejším objektom?
Veľmi rada maľujem súčasný život, svet, ktorý nás obklopuje v jeho každodennosti aj krehkých okamihoch. Fascinujú ma mestské zákutia, tiché uličky, jedinečná atmosféra dažďa, či svetla…ale rovnako blízke sú mi aj sakrálne motívy, v ktorých hľadám tichú modlitbu, hĺbku a vnútorný pokoj.
Ako dlho vám trvá namaľovať obraz tak, aby ste s ním boli spokojná?
Každé dielo vzniká inak. Niekedy je to spontánny, rýchly proces, inokedy obraz tvorím dlhšie a nechávam ho „dozrieť“ – pár hodín až niekoľko dní, či týždňov. Skutočný čas tvorby sa však začína oveľa skôr – v myšlienke, pocite a túžbe niečo zachytiť.
Sú diela, na ktoré ste obzvlášť hrdá?
Skôr než o hrdosti by som hovorila o zvláštnom tichom spojení. Sú obrazy, pri ktorých mám pocit, že sa mi v nich podarilo zachytiť niečo neuchopiteľné, náladu, okamih, emóciu, modlitbu, pozitívnu energiu – a práve tie sú mi najbližšie. Osobitne blízke sú pre mňa diela so spirituálnou tematikou, najmä zobrazovanie anjelov a svätých na starom dreve, ktoré v sebe nesie pamäť času a vlastný príbeh. Mimoriadne si vážim dielo vytvorené v roku 2025 pre Svätého Otca Františka do Vatikánu – ikona na starom dreve s názvom „Anjel, ochranca mieru a pokoja“.
ŽENSKOSŤ SA PREBÚDZA ZVNÚTRA
Vnímam vás nielen ako umelkyňu, ale i ako veľmi elegantnú ženu. Dá sa, podľa vás, ženskosti naučiť?
Ženskosť podľa mňa nie je niečo, čo sa dá „naučiť“. Je to skôr vnútorný stav, spôsob, akým žena vníma samu seba, svet okolo a ako sa v ňom cíti. Zároveň si myslím, že ju môžeme v sebe objavovať a aj jemne formovať. Tak ako sa učíme vnímať krásu, pracovať s pohybom, gestom, slovom, či tichom, aj ženskosť sa môže prehlbovať skúsenosťou, citlivosťou a vedomým prežívaním. Niektoré veci sa však dajú naučiť, napríklad elegancia v prejave, vkus v obliekaní alebo kultivovaný pohyb. Ale ak v tom nie je pravdivosť, zostáva to len na povrchu. Preto by som povedala, že ženskosť sa nedá naučiť zvonku, ale dá sa prebudiť zvnútra. A možno práve v tom je jej najväčšie čaro.
Váš vkus a ženskosť, o ktorej sa rozprávame, sa odzrkadľujú aj vo vašej tvorbe. Stretávate sa s mnohými umelcami. Je podľa vás možné na pohľad odlíšiť dielo ženského a mužského autora alebo sa záujem o krásu a jej interpretácia nedajú takto identifikovať?
Ďakujem za milé slová (úsmev). Myslím si, že na prvý pohľad nie je vždy možné jednoznačne rozlíšiť, či dielo vytvorila žena alebo muž. Umenie je predovšetkým veľmi osobný a vnútorný prejav.
Samozrejme, niekedy môžeme vnímať určitú jemnosť, citlivosť, či naopak razantnosť výrazu, ktoré si možno podvedome spájame so ženským, alebo mužským prejavom. No tieto kvality nie sú viazané na pohlavie. Záujem o krásu a spôsob interpretácie je podľa mňa individuálny a jedinečný.
PÍSANIE IKONY SI VYŽADUJE POKORU
Venujete sa aj ikonopisectvu. Kam siahajú vaše ikonopisecké začiatky?
K ikonopisectvu som sa dostala v roku 2001, kedy som sa zúčastnila ikonopiseckej školy v Košiciach. Popri maľovaní okolitého sveta som postupne cítila ponoriť sa hlbšie, hľadať pokoj, sústredenie a určitý druh pokory, ktorý si tento typ tvorby vyžaduje. Ikona pre mňa znamená modlitbu, spôsob stíšenia a vnútorného dialógu.
Dalo by sa povedať, že písanie ikon vás pritiahlo viac k duchovnu? Vnímate rozdiel medzi stvárnením bežných situácií, akými je virvar na ulici či cestovanie električkou, a maľovaním motívov s náboženským obsahom?
Áno, písanie ikon nebola pre mňa len umelecká cesta, ale najmä vnútorné pozvanie ísť hlbšie, do ticha, pokory, modlitby a hľadania podstatného. Písanie ikon človeka učí spomaliť, sústrediť sa a najmä vnímať veci srdcom. Prinieslo mi to nielen nový tvorivý rozmer, ale aj hlbšie duchovné ukotvenie.
Určite vnímam rozdiel medzi zachytávaním každodenných situácií a maľovaním sakrálnych motívov. Kým pri mestských scénach či momentoch zo života pracujem viac spontánne, snažím sa zachytávať pohyb, atmosféru a jedinečnosť okamihu, pri tvorbe sakrálnych motívov je proces oveľa pokojnejší a disciplinovanejší. Každý ťah štetca má svoje miesto, každá farba má svoj význam.
Napriek tomu však obe polohy vychádzajú z toho istého zdroja, zo snahy zachytiť krásu, ticho, a niečo hlbšie, čo presahuje našu každodennosť.
TVORIVOSŤ JE VNÚTORNÁ POTREBA ČLOVEKA
Je možné začať sa venovať umeniu i vo vyššom veku? Aké odporúčanie máte pre tých, ktorí cítia túžbu a zároveň sa boja, že nebudú vedieť svoje predstavy pretaviť na papier?
Som presvedčená, že umeniu sa môže človek venovať v akomkoľvek veku. Tvorivosť nie je viazaná na vek, je to vnútorná potreba, ktorá sa môže ozvať kedykoľvek počas života. Niekedy práve zrelší vek prináša väčšiu hĺbku, citlivosť a schopnosť vnímať veci inak než predtým.
Strach z toho, že nebudeme vedieť preniesť svoje predstavy na papier, je veľmi prirodzený. Dôležité je však dovoliť si začať, bez veľkých očakávaní, bez tlaku na dokonalosť. Tvorba nie je o bezchybnosti, ale o procese a hľadaní vlastného výrazu. Určite by som odporučila vnímať maľovanie ako tichý dialóg so sebou samým. Postupne sa ruka uvoľní, oko sa naučí vidieť inak a myšlienky si nájdu svoju formu. Práve v tomto procese, nie v dokonalom výsledku, sa skrýva to najcennejšie.
…
Do textu, ktorý ste dočítali, sme investovali svoj čas, energiu a námahu. Chceme prinášať originálne, láskavé a jedinečné texty a chceme to robiť dlhodobo. To sa nám podarí len vďaka ľuďom, ktorí sa rozhodnú nás podporiť, aj drobnou sumou mesačne. Takto bude môcť náš obsah byť dostupný všetkým a zadarmo. Pridajte sa k našej snahe tu.
