Na záchranke pracuje desaťročia a za ten čas poskytol množstvo rozhovorov. Sú otázky, ktoré sa ho ešte nikto nepýtal a tie, na ktoré hľadá doteraz odpovede? Čo sa deje v hlave a duši záchranára pri výjazdoch a ako zvláda dvojminútový záchranársky limit? Rozprávame sa so záchranárom a lekárom Viliamom Dobiášom (76). Keďže sa s respondentom dlhodobo poznáme, v rozhovore je použité tykanie.
V rozhovore sa dozviete:
– Kedy sa cítil naposledy ako záchranár užitočne?
– Aký bol jeho najbizarnejší prípad?
– Sú záchranári emočne sploštení?
– Čo sa zmenilo za 45 rokov práce na záchranke?
– Prečo sa modlí pravidelne za dobrú smrť?
Rozhovory Martina Ližičiara majú 2 špecifiká. Autor ich fotí na film, analógovým fotoaparátom. Rozhovor zároveň obsahuje odpoveď respondenta napísanú jeho rukopisom.
…
Máš za sebou už stovky rozhovorov… existuje predsa len otázka, ktorú sa ťa ešte nikto nespýtal?
Najviac takých otázok nájdeme v knihe, ktorú sme spolu robili pred siedmimi rokmi. To zatiaľ nikto neprekonal (úsmev). Ak robím rozhovory, otázky sú často podobné – prvá pomoc, záchranka, najveselší či najsmutnejší výjazd.
To, na čo sa pýta málokto, sú otázky, ako tieto situácie prežívajú pacienti, príbuzní či samotní záchranári.
Čo tým myslíš?
Napríklad: Aká je záchranárska duša a čo prežíva?
Keď sa ma ľudia spýtajú na prvú pomoc a záchranku, som schopný odpovedať aj o polnoci. Na otázky, ktoré idú viac do hĺbky – tie už je ťažšie formulovať slovami.
Je nejaká otázka, ktorú chceš, aby sa ťa ľudia pýtali a nepýtajú sa?
Ja som v podstate introvert, ale keď prídu dobré otázky a začne dobrý rozhovor, tak by som sa charakterizoval ako exhibicionista (úsmev). Napríklad sa niektoré veci dozvedela manželka o mne až z knižky rozhovorov, čo sme spolu robili…
Čím som si získal takú dôveru?
Mali sme dobrý kontakt… Videli sme sa druhýkrát a išlo to.
Je otázka, na ktorú hľadáš odpoveď a ešte si ju nenašiel?
Skoro na každej adrese, keď máme výjazd, sa pýtam: Je toto možné? Napríklad neznalosť pacientov. Niekto má vysoký tlak, lieči sa a užíva lieky, chorobu má diagnostikovanú 10 rokov a keď mu poviem, žeby niečo robiť nemal, záhadne mi odpovie: Ste prvý, čo mi to povedal.
A vtedy neviem, či len veci zatajuje alebo je naozaj taký nedotknutý médiami a internetom, možno naivný, že to naozaj počuje prvý raz.
Alebo sa často pýtam človeka, ktorý pri práci používa mozog a bicykluje sa bez prilby, prečo to robí a on mi tvrdí, že on sa bicyklovať vie. Otázky „Je toto možné?“ a „Naozaj to myslia vážne?“ kladiem pri každom výjazde.
Uvažoval si niekedy nad tým, prečo sa ľudia takto správajú?
Myslím, že je za tým predovšetkým ľahostajnosť, pretože dnes nie je problém byť informovaný. Aj keď je pravda, že sú aj rôzne fejkové informácie. Deje sa to aj preto, že ľudia nemyslia na svoju budúcnosť.
Platí aspoň to, že keď sa už udeje nešťastie, zatrasie to nimi a uvedomia si veci?
V bulvári platí, že každá senzácia trvá tri dni a potom vyšumí, tu je to podobné. Ak sa aj stane nešťastie, ľudia začnú zisťovať, kde sa mohli naučiť prvú pomoc, no nakoniec sa nikdy neprihlásia. Alebo pacientom pri výjazde vysvetlíme, ako si môžu pomôcť sami, nechajú si to dvakrát-trikrát zopakovať, o pár dní nás však volajú znova.
Čo ťa najviac frustruje na tvojej práci záchranára?
Na záchranke som 43 rokov, z toho 28 rokov na plný úväzok. Mám 52 rokov praxe, nastúpil som 1. augusta 1974 na oddelenie anestéziológie do Skalice. Za celé tie roky sme – my záchranári – frustrovaní z toho, že študujeme urgentnú zdravotnú starostlivosť a chodíme v podstate k chronickým stavom. Študujeme 1600 hodín teórie a 1800 hodín praxe, máme najpestrejšie medicínske vzdelanie… Takto to majú zdravotnícki záchranári, lekári majú 5-ročnú prípravu na špecializáciu po šiestich rokoch na lekárskej fakulte.
Mnohí začínajú s predstavou, že budú zachraňovať životy, že bude striekať krv a prašťať kosti – a následne prídu do praxe, kde dve tretiny sú starí ľudia, ku ktorým chodíme opakovane, s tými istými ťažkosťami.
Pre pacientov to môže byť dramatické, ak sa ich stav zhoršuje niekoľkokrát za mesiac, pre záchranárov je to frustrujúce, pretože v chorobe, ktorá trvá 5 či 10 rokov, nevidia akútnosť. Chýba im adrenalín a to ich nudí a frustruje. Necítia sa pri tom komfortne, pretože škola ich pripravovala na niečo iné. A ak robíš niečo, v čom sa cítiš nepohodlne, môže ťa táto frustrácia priviesť k vyhoreniu.
Ty si na záchranke desiatky rokov. Teba to nefrustruje?
Nie, pretože som sa stotožnil s tým, že pre tých ľudí je to akútna situácia a chcem im pomôcť. Ľudí poučím, oni sa v daný moment tvária, že to chápu a akceptujú, či sa podľa toho zariadia, to je iná vec.
Potom sa mi stane, že sa stretneme po 20-30 rokoch, ja si už toho človeka nepamätám, už vôbec si nepamätám náš rozhovor – a on mi zopakuje nejakú moju vetu. Obsah si nepamätám, ale viem, že toto je môj slovník a môj slovosled. To ma vedie k tomu, že slovo je silný nástroj a preto si dávam pozor, čo poviem, lebo to môže zanechať dlhodobé stopy.
Čo tým myslíš?
Snažím sa nehovoriť frázy, že to bude dobré alebo že to prejde, ak to neprejde. Niekedy sa zvykne hovoriť, že urobíme ešte ďalšie vyšetrenia, aj keď vieme, že to už nič nevyrieši. Často je to klišé.
Často je to môj pocit bezmocnosti, kedy musím racionálne vyhodnotiť, že už nebudem robiť ďalšie vyšetrenia, ktoré mi nezmenia ani diagnózu, ani liečbu, ani stav pacienta – iba ho tým zaťažím. Prípadne tým zaťažím zdravotníctvo a odsuniem tým termín niekomu inému, kto to potrebuje viac a komu to pomôže.
Napríklad?
Dnes sa typicky na boľavé chrbty posiela na CT vyšetrenie, aby sa pacienti nesťažovali, prípadne sa lekárovi nechce vysvetľovať, že je to zbytočné. A tak pacient ide na CT každého pol roka, pri každom zhoršení stavu. A potom sú tu noví pacienti, ktorí musia čakať tri mesiace, lebo tu nie je kapacita.
Dá sa povedať, že ak len tretina sú vážne prípade, tak sa im v tom frustrujúcom nastavení potešíte?
Povedať iba, že sa tešíme, nie je to správne slovo. Tešíme sa na ne, lebo budeme užitoční.
Z operačného strediska máme nahlásené napríklad sťažené dýchanie, na adrese zistíme, že je to akútne srdcové zlyhávanie. Záchranári to už vidia a počujú, hneď ako vojdú do dverí – nemusíme si nič hovoriť. Krátko si overíme, čo sa stalo, ako dlho to trvá, aké lieky pacient užíva. Nastavíme liečbu a 9 z 10 prípadov berieme do nemocnice na ďalšie vyšetrenia. Ten jeden prípad skončí zle alebo pacienta dovezieme do nemocnice v poslednej chvíli.
Môže sa to diať aj inak?
Prídeme k niekomu, kde rozhovor prebehne nasledovne: „Dobrý deň, aké máte ťažkosti?“ „Ťažko sa mi dýcha…“ „Odkedy to trvá?“ „Asi tri roky.“ „V čom je to teraz iné?“ „Je to také isté, ale trochu silnejšie…“
A pacient na mňa vysype všetky ťažkosti: žalúdok, koleno, chrbát, hlava, skáče mi tlak. Dám mu lieky na upokojenie, lieky však účinkujú najdlhšie 24 hodín. Možno mu zostane zo mňa dobrý dojem ďalšie 2-3 dni, ale choroby ostanú.
Kedy si sa cítil za posledné dni ako záchranár užitočne?
Minulý týždeň som mal dvoch pacientov, kedy som si nebol istý, či ich priveziem do nemocnice živých. Jeden z nich začal cez dýchacie ťažkosti po astmatický záchvat, pridalo sa srdcové zlyhávanie. Liečba sa v tomto prípade bije, pretože lieky na astmu môžu zhoršovať funkciu srdca. Človek sa musí v priebehu pár sekúnd rozhodovať, či zachraňovať srdce alebo dýchanie. Mám spätnú väzbu, že prežil.
A druhý pacient?
Ten bol hlásený ako kolaps cestou z WC. Poslali tam posádku bez lekára s tým, že zvládnu bežnú mdlobu, pretože mladí a starí odpadávajú často. Keď tam prišli, pán bol stále v bezvedomí, mal pulz 20, a tak si privolali aj nás – posádku s lekárom. Začali sme silnejšiu agresívnu liečbu. Vyzeralo to, že ten pán končí a že sú to jeho posledné okamihy. Rodine som povedal, že buď počkáme na adrese a do pol hodiny zomrie alebo pôjdeme do nemocnice a zomrie cestou. Išli sme do nemocnice a mal som pocit, že ho neprivezieme živého. Odovzdal som ho, prežil a po troch dňoch išiel z nemocnice domov.
Niekedy je otázka, či vo veku 88 rokov udržať človeka za každú cenu pri živote – bol to vraj čulý pán, chodil sám, bol sebestačný aj čo sa týka hygieny a stravovania.
Ako často ide pri výjazdoch o život?
Štatisticky je jeden z 25 výjazdov taký, že v ňom ide o život. Niekedy prejde aj 40 adries a nič mimoriadne sa nedeje.
Spomínal si, že sa ľudia pýtajú na najsmutnejšie a najveselšie výjazdy. Ja chcem vedieť, aký bol tvoj najbizarnejší prípad.
Záleží, čo sa myslí pod bizarnosťou. Tretina ľudí, čo volá na tiesňovú linku (z 200 000 telefonátov ročne) uvádza sťažené dýchanie. Sťažené dýchanie môže byť astmatický záchvat, kde mám istotu, že človek prežije – ale aj zlyhávanie srdca, kde tú istotu nemám. Sťažené dýchanie môže byť aj psychický stres, keď sa manželka dozvie, že jej bol manžel neverný. Príde jej smutno a stisne ju v krku.
Prídem na adresu a musím zisťovať, či je po manželskej hádke alebo to bol konflikt pubertiaka s rodičmi alebo ide o niečo vážne, čo ohrozuje život. To je to, čo je na záchranke zaujímavé, že každá situácia je iná a nikdy neviem, čo ma čaká – táto neistota je vždy intelektuálna výzva.
Spomínaš si na niečo konkrétne bizarné?
Bizarnosť môže byť to, keď prídeme k dopravnej nehode a na mieste nevieme zistiť, aké to bolo vozidlo, ani aká značka, pretože auto je totálne na šrot. Vyzerá tak, ako keď pokrčíš noviny a spravíš z nich gulôčku. A my zisťujeme, kde sú pacienti a nejakí traja ľudia chodia okolo auta a jeden z nich má škrabanec na čele – takto ich nájdeme.
A potom prídeme k autu, kde nie je nejaké extra poškodenie a vnútri je mŕtvy mladý človek.
Ty si pôsobil roky aj ako anestéziológ, s čím podobným si sa stretol tam?
Mali sme 17-ročného chlapca po dopravnej nehode, bol motocyklista a robilo sa u neho potvrdenie mozgovej smrti – presne podľa medzinárodných kritérií. Každý rok sa tento postup zdokonaľuje, aby sa dokázalo, že je to mozgová smrť a že človek nemá šancu prebrať sa z bezvedomia.
Ak je zdravý, môže darovať orgány a tak zachrániť dvoch, troch až siedmich ľudí, ktorí čakajú na transplantáciu. A u tohto chlapca bola dokázaná mozgová smrť – lege artis.
Toto vyšetrenie sa robí ešte aj opakovane, s polhodinovým odstupom, ak nie je prietok krvi v mozgu, je tisíc percent isté, že je mozog mŕtvy. Prevážali sme ho z röntgenu na operačnú sálu, kde sa mal začať odber orgánov, medzitým zvážali príjemcov z celého Slovenska… a ten chlapec naraz začal dýchať. Tak sme to celé stopli, samozrejme, bolo to veľké prekvapenie.
Ako to pokračovalo?
On od nás z oddelenia odišiel po nejakých troch týždňoch po vlastných nohách a po nejakom roku sme sa dozvedeli, že urobil pilotné skúšky, lebo študoval za leteckého mechanika. Predpokladám, že bol bez akýchkoľvek následkov, keďže sú tam prísne zdravotné prehliadky a testy.
Poďme sa rozprávať o dvojminútovom limite, ktorý máte – od zazvonenia a prijatia prípadu až po odchod sanitky. Čo ti počas tých 120 sekúnd beží v hlave?
Pred chvíľou si to zažil… Práve som telefonoval a zazvonil signál, že máme výjazd. Telefonát som si prepol na hlasitý odposluch, obliekol som sa, vzal do ruky tablet a zobral som aj mobil cestou do sanitky. Tá pani ani nevedela, čo sa deje. Ak by som to nestíhal, tak sa jej jednoducho ospravedlním: „Prepáčte, musím končiť, zavolám neskôr…“
Dvojminútový limit určuje zákon – to je dogma, o ktorej sa nediskutuje. Skrátka ideme. Cestou k autu sa dozviem, kam ideme a čo nás čaká. Počas cesty na adresu prídu ďalšie informácie, ako dátová veta, do online zariadenia, z ktorej sa dozviem ďalšie podrobnosti.
Nad čím premýšľate s týmito informáciami?
Začíname premýšľať, čo nás čaká – či pôjde o bezvedomie, či to budú kŕče z teploty pri dieťati. Ak to má byť dospelý človek pri krčme, najskôr pôjde o alkoholika. S kolegami si to v aute rozdiskutujeme. Ak ide o dopravnú nehodu, tak si dopredu povieme na základe údajov, čo nás čaká, čo budeme robiť, čo vziať z auta, každý má nejaké kompetencie…
Ako vyzerá zariadenie, ktoré vám hlási prípady?
Máme AVL zariadenie – teda automatickú vozidlovú lokalizáciu. Je to niečo ako mobilný telefón a GPS navigácia dokopy. Zapiští to, že prišla dátová veta – je to neprehliadnuteľný zvuk. Sme tu tri posádky, takže sa zisťuje, či je to RLP (posádka s lekárom) alebo RZP (záchranári).
Zvuk je pre obe typy posádok rovnaký?
Áno, zapiští to rovnako a každý pozrie svoje zariadenie, či sa to netýka ich. A potom si na tom zariadení prečítame – v podstate ako SMS – základné údaje: Niekedy je tam meno pacienta, vždy je tam adresa a či je to sťažené dýchanie, či je pacient liečený na astmu, či dýcha alebo je v bezvedomí, či ho rodina resuscituje. Tiež je tam navigácia, kam ideme.
Čiže to preberieme (stlačíme tlačidlo, že to berieme na vedomie) a začne nám ukazovať cestu. A keď odchádzame z adresy, stlačíme že sme buď voľní alebo ideme s pacientom do nejakého zdravotníckeho zariadenia – operačné stredisko nás vidí, ako sa hýbeme.
Všetko sa to deje len cez texty?
Keď skončíme výjazd, voláme na operačné stredisko a dohlasujeme údaje, ktoré nemajú poznačené: napríklad meno alebo dátum narodenia alebo ďalšie informácie. Tiež hlásime, či sme niečo podali do žily alebo nie, či bola pľúcna ventilácia a ďalšie podrobnosti, aby si oni doplnili záznam.
Ako zvládaš ten dvojminútový limit po toľkých rokoch?
Už som menej pohyblivý… (úsmev) Keď som bol mladší a prišli sme z výjazdu, tak som si rozšnuroval šnúrky a dal dole mikinu. Neskôr som však zistil, že mám problém dodržať tento limit, tak sa už nevyzúvam, lebo by to ohrozilo môj čas (úsmev). Dnes, keď sa vrátime z výjazdu, idem na WC, napijem sa – aby ma to neprekvapilo neskôr.
Ako dlho vám trvá, kým sanitka príde na konkrétnu adresu?
Priemerný dojazd sa pohybuje okolo 11 minút, inak to majú RLP a RZP, ale celoštátny priemer zo všetkých 600 000 výjazdov ročne je niekde medzi 10-11 minút.
Záleží od toho, kam ideme a ako ďaleko. Niekedy sa ľudia sťažujú, že čakajú polhodinu na záchranku. Často im to len tak pripadá, ale môže sa stať aj to, lebo operačné stredisko posiela najbližšiu možnú posádku.
Čo to znamená?
Ak je obsadená najbližšia, ide ďalšia v poradí, čo môže byť aj o 10-15-20 kilometrov ďalej, čo čas predĺži aj o desať minút. Niekedy musí ísť aj tretia, či štvrtá.
Nám napríklad dali v jednej službe dojazd 42 kilometrov do vzdialeného mesta, čo je minimálne 30 minút, pretože tam vedú kľukaté cesty, kopce, dedinky – nedá sa ísť všade 130 kilometrov za hodinu. Najprv tam poslali RZP a keď sme boli asi v polovici cesty, stiahli nás, že tá posádka so záchranármi to zvládne.
Čo to bolo?
Bezvedomie. To môže byť resuscitácia, ale aj kolaps či bežná mdloba. Vtedy, ak človek leží krátko vo vodorovnej polohe, je to v podstate vyriešené.
Aké najdlhšie výjazdy mávate tu na stanici v Piešťanoch?
Tu je to Horná Lehota, je to úplne na konci, končí tam aj cesta. Nasleduje už len les a za ním sú Topoľčany.
Stalo sa nám však aj to, že sme dostali adresu, kde sme uvažovali, či sa nepomýlili, pretože tu poznám miestne lokality a vedel som, že cestou tam je 5 stanovísk záchrannej služby. Zdalo sa mi divné, žeby boli všetky obsadené – ale boli. Tiež nás potom cestou odvolali, lebo sa uvoľnila bližšia posádka.
A najkratšia trasa?
Niekedy sa môže stať, že nás vidí operačné stredisko na obrazovke, kde aktuálne sme a dajú nám prípad, keď ideme okolo. Tak sa nám stalo, že sme prišli za pacientom, ktorý mal vypleštené oči, odkiaľ sme práve spadli, lebo on pred pár sekundami ešte len dovolal… To býva vtedy humorné (úsmev).
Čo sa zmenilo za tých 45 rokov tvojej práce na záchranke?
Rozhodne pribudlo psychiatrických adries. Nemyslím tým len veľkú psychiatriu (kde patria psychické ochorenia, schizofrénie, ťažké depresie), ale aj veľa malej psychiatrie – rôzne fóbie, neurózy, rôzne slabé zvládanie záťaže na bežne dianie.
Stále sú tu ľudia, ktorí sa diagnostikujú sami?
Áno, vyhľadajú si informácie na internete. Oni v prvom rade nevedia, či ide o objektívnu informáciu alebo nezmysel. A ak si aj nájdu dobrú informáciu, lekárstvo je jedenásť rokov štúdia – šesť rokov medicíny a ďalších päť rokov špecializácie. Ak si ľudia aj niečo prečítajú, nechápu súvislosti… V ľudskom tele je všetko poprepájané a niekedy to majú problém uchopiť aj lekári.
Môže si záchranár zvyknúť na všetku tú biedu? Je menej alebo viac citlivý, po tom čo zažíva?
Hovorí sa, že záchranári sú emočne sploštení… Manželka by ti vedela odpovedať lepšie (úsmev).
Mám taký prípad, keď mala dcéra trinásť rokov a začalo ju bolieť brucho. Ja som vtedy zrovna v byte tapetoval. Vyšetril som ju a mal som podozrenie, žeby to mohlo byť podráždené slepé črevo. Keďže som potreboval pokračovať v práci, usmernil som ju: Choď do nemocnice. Išiel tam jeden spoj bez prestupovania, šesť zastávok. Poznala cestu, bola tam viackrát za mnou. „Choď tam, ja tam zavolám, aby ťa pozrel nejaký chirurg…“ Ona odišla a ja som pokračoval v tapetovaní.
Ako to dopadlo?
Asi o trištvrte hodinu mi volali, že ide na operáciu, že je to slepé črevo – apendix a treba to vybrať. Manželka skoro skolabovala. Ale diagnóza bola správna (úsmev).
Dnešný svet žije v chronickom strese. Existuje podľa teba nejaký liek, získaný tvojou skúsenosťou, ako proti tomu bojovať a spomaliť?
Niekde som čítal, že dnešná doba sa dá charakterizovať dvomi slovami – že je to doba veľmi rýchla a osamelá. Častokrát si ten stres vyrábame sami rozbrojmi v rodine alebo na pracovisku – kde je nenávisť a nedôvera. A mnohí sa v tom ešte dobrovoľne udržiavajú. Adrenalín ich možno z jednej strany povzbudzuje, no zároveň stresuje.
Postačí 150 minút nejakej fyzickej aktivity týždenne a uvoľní sa napätie. Nedá sa vyhnúť všetkému stresu, ale dá sa stlmiť tým, že sa budeme hýbať.
Kedysi sa hovorilo, že treba spraviť 10 000 krokov denne. Potom vysvitlo, že to bolo pred olympiádou v Tokiu a bol to nejaký znak, ktorý sa k tomu hodil. Dnes sú štúdie, že postačí 2000 krokov, aby bolo o 5-10 percent nižšie riziko vzniku srdcovo-cievnych ochorení… to sú trebárs tri zástavky MHD peši.
A potom to, čo uvoľňuje stres, je počúvanie hudby, čítanie kníh, návšteva divadla alebo múzea – miesta, kde človek príde na iné myšlienky.
Viem o tebe, že sa modlíš za dobrú smrť. Ako a prečo na to myslíš?
Je to modlitba, ktorá je v modlitebníku, u mňa na strane 182. Chodíme do kostola pravidelne, o niečo skôr pred začiatkom omše a čas využijem na to, aby som sa ju pomodlil. Nikdy nesmie chýbať modlitba za dobrú smrť a tiež modlitba Tomáša Akvinského za milosť dobrého života.
Aká je to podľa teba dobrá smrť?
Mám pred očami Milana Lasicu, ktorý svojím odchodom nastavil latku vysoko. Tak ako celý život nasadzoval latku vysoko svojím humorom a nadhľadom.
Dobrá smrť je taká, keď si človek môže povedať v pohľade späť, že po ňom niečo ostalo a že žil život podľa zásad.
A z pohľadu zdravotníka je dobrá smrť taká, keď zomriem tak, aby som nezaťažoval naše zdravotníctvo alebo rodinu – starostlivosťou o mňa. To znamená náhla smrť, tým nebudem zaťažovať ani seba.
Mám krásnu rodinu. Ostali by po mne tri deti, ktoré sú veľmi vydarené a tiež významné a prínosné vo svojich profesiách. Mám sedem vnúčat. Ostanú to po mne knižky a spomienky študentov, ktorých som učil. A možno aj slová, ktoré som adresoval svojim pacientom. Dobre mienené slovo sa dokáže aj na roky zaryť hlboko do hlavy a do srdca.
…
Do textu, ktorý ste dočítali, sme investovali svoj čas, energiu a námahu. Chceme prinášať originálne, láskavé a jedinečné texty a chceme to robiť dlhodobo. To sa nám podarí len vďaka ľuďom, ktorí sa rozhodnú nás podporiť, aj drobnou sumou mesačne. Takto bude môcť náš obsah byť dostupný všetkým a zadarmo. Pridajte sa k našej snahe tu.
