Na odsúdených pozerá väčšina s opovrhnutím a odsúdením. Aj jeho pohľad bol rovnaký, kým nezačal prosiť Boha o to, aby ich videl rovnakými očami. O to sa snaží už jedenásť rokov, odkedy navštevuje so spoločenstvom Dismas väznice na Slovensku, v Česku aj zahraničí a komunikuje písomne so stovkami väzňov mesačne. A tam je svedkom mnohých zázrakov. Kapitán Michal Libant (47).
V rozhovore sa dozviete:
– Keby mal Michal skončiť vo väzení, za čo by „sedel“?
– Prečo sú za jeho obrátenie zodpovedné dva štvorhodinové dokumenty?
– Ako rozplakal naraz 100 odsúdených?
– Aké sú najčastejšie príčiny, pre ktoré ľudia končia vo väzení?
– Prečo sa pred väzňami cíti ako pred svadobčanmi?
Rozhovory Martina Ližičiara budú mať 2 špecifiká. Autor ich fotí na film, analógovým fotoaparátom. Rozhovor zároveň obsahuje odpoveď respondenta napísanú jeho rukopisom.
…
Michal, začnime trochu odľahčene: Ak by si mal skončiť za mrežami, za čo by to bolo a na ako dlho?
Už som nad tým viackrát premýšľal, najmä pri čítaní životopisov svätých. Za uplynulých 2000 rokov boli mnohí zatvorení len preto, že nezradili a nezapreli Krista. Takáto doba u nás možno prichádza…
A koľko by som dostal? Môžu to byť dva až tri roky, končiac pätnástimi. Niektorí dostanú aj doživotie alebo trest smrti. (Ticho)
Páči sa mi, ako si to obrátil na hrdinstvo, ja som chcel z teba dostať nejakú neresť – napríklad niekto má sklon niečo ukradnúť alebo je výbušný…
(Smiech)
Dnes, keď spolu sedíme (25. marca) je sviatok prvé neoficiálneho svätca – Dismasa a dozvedel som sa to až od teba. Vaše spoločenstvo nesie jeho názov a patronát. Ako to celé pred 11 rokmi vzniklo?
Na začiatku sme sedeli vonku vo väznici traja – dvaja odsúdení (jeden hral na gitare, druhý sa modlil ruženec) a ja som čítal Sväté Písmo. Modlil som sa vtedy: Pane, čo mám s týmito dvomi robiť? Nevedel som, ale povedal som Bohu áno. Postupne naša skupina rástla, pridal sa ďalší a ďalší, zrazu nás bolo tridsať.
Potom prišla výzva, aby sme si dali meno. Ten, čo hral v úvode na gitare, navrhol: Volajme sa Dismas, ako ten dobrý lotor.
To je vcelku paradoxné spojenie: dobrý lotor…
To hej. (Úsmev)
Dá sa dopátrať viac zo života tohto prvého svätca z kríža? Z Písma poznáme pár minút jeho života.
Existujú nejaké príbehy. Jeden hovorí o tom, že keď bol Ježiško malý a Panna Mária ho okúpala, bol uzdravený po tom, ako sa okúpal v rovnakej vode. Mal problémy so zdravím, pretože ho predtým prepadli zbojníci. Sú aj ďalšie verzie, ale všetky majú spoločné to, že bol vrahom. Vždy o ňom hovorím, v každej väznici, do ktorej ideme.
Aj teraz naposledy sme boli za odsúdenými až pri Karlových Varoch, cestovali sme tam a nazad skoro dvadsať hodín. Stretli sme tam jedného z našich členov, s ktorým si už dlho píšeme listy. Plakal a bol dojatý, že sme kvôli nemu prešli takú diaľku, lebo jeho nenavštívi nikto – ani jeho vlastná mama, ani deti.
Čím je blízky svätý Dismas tebe?
Tým, že každý z nás musí robiť pokánie, lebo každý sme nejakým spôsobom hriešny. Nie je to len o veľkých veciach, pretože mnohí hovoria „veď ja som nikoho nezabil…“, ale každý máme dôvod na pokánie.
Lebo: Aký je rozdiel medzi nami a väzňami? Aj my vonku máme podobné zmýšľanie, len to nerobíme tak okato. Niekto pácha zlo sofistikovane, iní priamo – chcú si vziať bez zábran to, čo im nepatrí. Oboje je zlé, vždy je tam sebectvo.
Je niečo, čo spája všetkých odsúdených a ich motívy?
Najväčší problém je láska k peniazom. Odsúdení chcú niečo, na čo nemajú, nespýtajú sa, ale si to hneď zoberú. Často je to spojené s drogami. Nasleduje potreba slávy a žiadostivosť tela (to sú znásilnenia a ďalšie úchylky…)
Ty tvrdíš, že jednu vec vo väzniciach nenájdeme a to je vlažnosť vo viere. Prečo?
Ak niekto za mrežami uverí, tak za tým ide. Mnohí potrebujú toto bohatstvo viery vidieť nájsť ho, získať odpovede na svoje otázky – ako malé deti. A keď už majú odpovede, vtedy začínajú čítať Sväté Písmo, začínajú sa modliť, vtedy si začnú vážiť veci.
A začnú byť vďační – to je podstatné. Zvládnu s touto vďačnosťou žiť vo vlastnej rodine, uskromnia sa s menej peniazmi. Najkrajšie je, keď odsúdení, ktorí všeličo popáchajú, nájdu poklad ukrytý v poli. Vtedy sa naplnia slová Evanjelia.
Je ťažké uveriť za mrežami? Čo sa deje na začiatku tejto cesty viery?
Udeje sa to vtedy, keď sa ten odsúdený zastaví a uvedomí si, aké dary dostal od Boha a čo všetko stratil. Vtedy príde k slovám: „Bože, prosím ťa, odpusti mi!“ A tým vymenuje veci, ktoré popáchal, čo vykonal, aké hriechy má – a potom nasleduje spoveď. Uvedomenie si vlastnej hriešnosti a pokánie – to je kľúčové.
Vo väznici pracoval tvoj dedko aj pradedko. Pritiahli ťa oni k tejto práci?
Ako dieťa som videl obrazy, na ktorých bol dedko v uniforme a často som sa pýtal, o čo ide, ako to tam vyzerá a kde dedko pracuje – to som vnímal od detstva. Dokonca sme mali doma aj jeho medaily a ocenenia, ktoré mi prešli rukami. Jediný otec tam nepracoval, ale chcel som vyskúšať ísť po stopách dedka a pradedka.
Ty veľmi autenticky hovoríš, že si na odsúdených pozeral v úvode s opovrhnutím a odsúdením…
Nebýva to to tak hneď na začiatku. Keď však začnete týchto ľudí spoznávať, spoznávate ich psychologické posudky, niečo to s vami pohne. Čítate, ako niekto obesil babičku na kľučke alebo dobodal 20-krát starenku šraubovákom pre dvadsať eur. (Ticho).
Vtedy začne vo vás narastať odpor, vytvoríte si obrannú stenu. A ak si aj budujete s niektorými dobré vzťahy, neskôr vás väčšinou oklamú a sklamú, tak už neskôr nedáte šancu nikomu.
Čo to zmenilo?
Keď som spoznal Krista, prosil som ho, aby som uvidel aj druhú stranu mince, aby som ich videl jeho očami. Sú za mrežami, lebo existuje spravodlivosť, ale je tu aj milosrdenstvo. A o to prosím Boha 10 rokov, každý jeden deň, keď pristupujem k Eucharistii – aby som ich videl jeho očami.
Ako prišlo k tvojmu obráteniu – k zmene tejto optiky v tvojom živote?
Pozrel som si dve DVD, ktoré mi dala moja teta – s tým, že jej musím sľúbiť, že si ich pozriem. To som ešte nevedel, že každé má štyri hodiny… (Smiech). Boli to dokumenty o Medžugorí a Guadalupe. Keď som ich dopozeral, spýtal som sa: „Čo, keď je to ozaj pravda?“ To bola moja výhybka (ako na koľajniciach) k Bohu.
Nešlo to však radikálne, ale postupne. Napríklad som nepozeral už na internete 5 hodín hlúposti, ale len 4,5 hodiny a pol hodinu som si pozrel a čítal o eucharistických zázrakoch.
Čo sa ešte zmenilo?
Predtým som nerozumel Božiemu Slovu a nikdy som ho nečítal. Vtedy som sa nadýchol a za tri mesiace som prečítal celú Bibliu – osem hodín denne som čítal a hltal všetko, všetko mi zrazu dávalo zmysel. Pochopil som, že musíš osobne poznať autora, ak chceš rozumieť Božiemu Slovu.
Ako spoznávajú Písmo odsúdení?
V listoch sa mnoho pýtajú. Ak prejavia záujem, pošleme im Bibliu. A pýtajú sa ďalej, lebo nemajú nikoho, kto by im odpovedal. V Česku nie sú väzenskí kapláni, ako u nás. U nás sa zasa nie každý chce rozprávať s kňazom.
Odsúdení sú veľmi zranení a nemôžeme k nich hovoriť priamo, ale s láskou im odovzdať pravdu. Musíme ich veci odovzdať s pravdou, pokorou a láskou, nie nadradene.
Isto je veľa okamihov, kedy tvoje slovo nepadne na úrodnú pôdu. Ako sa s tým popasuješ?
Počítam s tým, že sa to deje. Ale poviem ti, ako mi dal Pán na srdce, kedy sa zasieva najviac.
Ako?
Asi osem rokov dozadu sme boli vo väznici v Sabinove a predo mnou stálo 120 odsúdených Rómov. Máš pred sebou jednoduchých ľudí, ktorých sa ostatní stránia… A ja som sa začal modliť: „Duchu Svätý, musíš hovoriť ty, lebo ja tu neviem čo povedať…“
A stalo sa vtedy, že som pri svojom svedectve začal plakať. A oni začali rad radom plakať tiež, plakalo tam vtedy 100 chlapov. Boh mi vtedy vysvetlil, že vďaka tomu, že som sa ponížil a nebol som tam ako autorita, sa im všetkým otvorili srdcia.
My vždy, keď vstupujeme do väznice, sa modlíme: „Pane, daj, aby sme ti tu nezavadzali…“ Lebo jediný, kto môže Bohu zavadzať, som ja.
Určite treba byť trpezlivý a ovocie niekedy zbierate po rokoch. Máš takú skúsenosť?
Mám svedectvo o ovocí po ôsmich rokoch. Máme jedného doživotného väzňa, ktorý inklinoval k moslimov a ktorého navštevujeme každý mesiac. Chodieval na náš program, pretože hráme zadarmo a mnohí to berú ako kultúrnu vložku. A ja som sa ho raz spýtal, či mu môžem napísať a on súhlasil. K tomu sme mu pridelili anjela.
Anjel je kto?
Je to človek zvonku, ktorí sa modlí za odsúdeného. On o väzňovi nevie nič, iba dostane jeho meno a každý deň sa za neho modlí. A tento anjela sa za neho modlil niekoľko rokov. A on mi nedávno napísal: „Pán pedagóg, hanbím sa to priznať, chcem vám to už dlho povedať, uveril som v Ježiša, chcem sa dať pokrstiť a kráčať za ním…“
Vytrvalosť a vernosť je teda naozaj dôležitá.
Čomu ťa ešte učia odsúdení?
Dôvere. A horlivosti.
Koľko odsúdených máme na Slovensku?
Okolo desaťtisíc.
To je dobré, či zlé číslo? O čom hovorí?
V Česku je asi dvadsaťtisíc odsúdených, teda je to približne podobné. Aj miera recidívy je podobná, okolo 70 percent. Z desiatich odsúdených vonku sa vrátia do väznice siedmi.
Ak to počítam za naše spoločenstvo, tak z našich členov, ktorí sú vonku, z 1530 odsúdených, by malo nazad sedieť 900 ľudí.
A sedí?
Sedí 42 odsúdených. Sú to tri percentá. To sa deje vtedy, keď stretneš Pána Ježiša.
Čo sa udeje s tými, ktorí to na slobode „zvládnu“?
Sú pokorní. A vedia byť vďační za to, čo majú. Naučia sa vážiť si to, čo väznicou stratili a na slobode získali nazad. Najpodstatnejšia je vďačnosť, najmä vďačnosť Bohu.
Je naopak niečo, čo „predurčuje“ ľudí, aby skončili vo väznici?
Paušálne by som povedal, že je to nedostatok peňazí. Ide o tiež o odsúdených, ktorí sú z rodín, kde boli nechcené deti, ostali ako siroty alebo sa rodiny rozviedli. Má to počiatky v rodine. Alebo sú rodiny spolu, no nie je tam prítomný muž, lebo veľmi pije.
Máme aj odsúdených zo štandardných rodín, ale nie je ich veľa.
Je pravdivý výrok, že nikto sa za seba nemôže zaručiť, žeby sa nikdy nestal vrahom?
Mnohé zločiny vychádzajú zo závisti. A vtedy človek nemusí zabiť, ale ublížiť. Vo vypätých situáciách sa môžu stať rôzne veci. Sú prípady, kedy niekto niekoho vytočí a nezvládne situáciu – čo však nikoho neospravedlňuje. Alebo sa opije a ani si vraždu nepamätá.
Svoju cestu k srdciam odsúdených si začal modlitbou za to, aby si ich videl, ako ich vidí Boh. Už to dnes vieš?
Keď sa pozerám na odsúdených a mám ich pred sebou, mám v srdci a v pohľade na nich, neskutočnú radosť. Cítim to vždy, keď beriem do rúk mikrofón a stoja predo mnou. Teším sa, ako keby sa prihováram svadobčanom. A je jedno, koľko kilometrov cestujeme, nepozerám na to, čo musíme prekonať, či ráno skoro vstávame a vraciame sa v noci a ráno idem do práce, či odpisujem na stovky listov… v srdci mám túto radosť.
Ježiš z nich má radosť. Boh ich špeciálne miluje – a miluje ich všetkých. Aj tých, ktorí sú úplne vzadu, odvrhnutí, aj tých – ktorí nepoznali lásku a majú prázdnu a úplne suchú „špongiu“ a nemá ich kto osviežiť. To sú presne tí, ktorí potom najviac čerpajú.
Sú pre Boha vzácni. A takto ich vidím aj ja: vzácnych a milovaných.
…
Do textu, ktorý ste dočítali, sme investovali svoj čas, energiu a námahu. Chceme prinášať originálne, láskavé a jedinečné texty a chceme to robiť dlhodobo. To sa nám podarí len vďaka ľuďom, ktorí sa rozhodnú nás podporiť, aj drobnou sumou mesačne. Takto bude môcť náš obsah byť dostupný všetkým a zadarmo. Pridajte sa k našej snahe tu.
