Jej myšlienky k vzťahom a rodičovstvu oslovujú tisíce žien. Akou ženou je ona? Čo sa skrýva v jej srdci? A ako pozerá na dnešné ženy a tiež dnešných mužov? O jej ceste k manželstvu, o tom, ako sa učila prijímať Božiu prítomnosť vo všetkom, čo žije a o 3 radách pre dobré vzťahy, hovorí teologička Andrea Mikolášiková (41).
V rozhovore sa dozviete:
– Čo obdivuje na mužoch a na čom by mali pracovať?
– Prečo dnes ostáva množstvo ľudí slobodných?
– Ako je možné, že boli jej očakávania od manželstva veľmi nízke?
– Prečo je to so vzťahmi dnes zlé, keď máme množstvo materiálov, prednášok, aktivít?
– Čo znamená, že vpustila Boha aj do svojej „pivnice“?
…
Otázku, ktorú ti položím, jedinú nepoznáš vopred. Chcel som autentickú odpoveď a môžeš použiť všetku ženskú pestrosť a škálu emócii ženskej duše. Takže: Ako sa máš?
Cítim sa ukotvená v živote. Viem, kto som a kde sa nachádzam. Viem, že som na svojom mieste a že robím to, čo ma napĺňa. Som za toto všetko veľmi vďačná.
A zároveň sa cítim veľmi unavená a niekedy bojujem v určitých veciach s vlastnou nespokojnosťou…
Čo sa ti najviac páči na tom, že si ženou?
Som rada, že som ženou, mám v tom radosť a pokoj. Páči sa mi možnosť prinášať teplo a svetlo do sveta, ktorý je niekedy taký chladný.
Bolo tak tomu vždy?
S úsmevom si spomínam na to, že ako deti sme si hovorili, že chalani majú ťažké to, že budú musieť ísť na vojnu a my dievčatá budeme mať deti. Spätne mi príde nesmierne zaujímavé, že som to v prostredí, v ktorom vyrastala, navnímala nejak takto.
Mám tiež v živej pamäti, že som v čase dospievania a ranej dospelosti počas vysokoškolského štúdia hľadala ženské vzory. Hľadala som, kto som ja ako žena a kontakt s inými ženami mi v tom pomáhal.
Dôležitá otázka, ktorá prišla do môjho vnútra v tejto súvislosti s tým – byť ženou, – bola otázka: Komu dám svoju vášeň a nehu?
Riešiť v čase dospievania to, komu dať svoju vášeň a nehu – je vcelku nezvyčajné…
Bolo to obdobie vysokej školy, keď som rozlišovala svoje povolanie, takto som to v sebe vtedy cítila. Tri roky som bola vtedy presvedčená, že ma Boh volá do zasväteného života. Cítila som v sebe silno vášeň a nehu a hľadala som odpoveď na to, pre koho sú určené.
Čo je pre teba najťažšie na tom byť ženou?
Aktuálne cyklickosť. V začínajúcej perimenopauze bývam v druhej fáze cyklu veľmi unavená a mám sklon k nespokojnosti. Uvedomujem si však, že je to hormonálna záležitosť, rozumiem tomu a rovnako tomu rozumie aj môj manžel. Uvedomujem si, že to v nejakom zmysle musím “strpieť” – prijať a dokonca objať. Toto považujem za aktuálnu výzvu a tak trochu závidím mužom, že sú takí stabilní – v emocionálnej aj intímnej oblasti.
My ženy sa neustále potrebujeme učiť surfovať na vlnách našich hormónov a s nimi súvisiacich emócií. Facilitátorka nášho programu Mama a dcéra, Martina Jokelová, hovorí, že sa vo vlnách našich hormónov nemusíme topiť, ale môžeme na nich surfovať. A to chce istú zručnosť, disciplínu a sústredenosť.
Dá sa z týchto náročností vyťažiť aj niečo dobré?
Dá, ak pochopíme, ako s cyklickosťou pracovať. O to viac, ak máme slobodu si napríklad podľa cyklu plánovať rodinný alebo pracovný kalendár, vtedy z toho vieme vyťažiť mnoho pekného.
Ja som si, napríklad, všimla, že na rande potrebujeme chodiť s manželom v prvej polovici cyklu (smiech). V druhej fáze cyklu potrebujem byť v rámci rodinných možností viac sama a v tichu a samote dobiť svoje baterky a vrátiť sa do rodiny v lepšej kondícii.
Čo obdivuješ na mužoch?
Odpoviem konkrétne, čo obdivujem na svojom mužovi. Obdivujem jeho pevnosť a jeho vecnosť – v tomto období viac ako kedykoľvek predtým. Ja som veľmi citlivá a empatická, a to mi niekedy komplikuje vzťah s našimi tínedžermi. Naučila som sa manželovi tie dospievajúce deti tak nejak viac odovzdať – on do ich výchovy vstupuje práve s tou vecnosťou a pevnosťou, čo prinánša pekné ovocie.
Na mužoch – aj na tom mojom – sa mi páči tiež schopnosť ísť do rizika, postaviť sa za správnu vec, prevziať zodpovednosť a ustáť ju.
Je ti niečo ľúto, keď pozeráš smerom k mužom?
To, keď nevedia prevziať zodpovednosť a sú takí „mľandraví“. S mužmi sa mi spája nejaká forma výkonu. Nepáči sa mi tiež, keď sú nerozhodní, nezodpovední, nevedia čo chcú, nevedia sa za veci zasadiť.
Vráťme sa k ženám: Čo podľa teba ženy dnes najviac potrebujú?
Bezpečie. Emocionálnu prepojenosť. Aspoň nejakú mieru emocionálnej blízkosti. A potrebujú priestor byť samé sebou. Ženy potrebujú môcť objavovať, kým sú a potom to realizovať.
Čo to znamená: zistiť, kým žena je?
Znamená to vedieť, aká je jej identita a poslanie, čo má a čo nemá rada. Páči sa mi scéna z filmu Nevesta na úteku, kde má herečka Julia Roberts viacerých partnerov a s každým vždy raňajkuje vajíčka, každý ich má rád na vlastný spôsob. To všetko ovládala. Netušila však, ako ich má rada ona. My, ženy, často vychádzame v ústrety druhým a vnímame ich potreby, až zabúdame na seba. Niekedy sa deje až to, že žena, ktorá je niekoľko rokov na materskej “dovolenke” si chce a potrebuje oddýchnuť, ale už ani nevie, aký oddych má vlastne rada.
Žena musí preto zistiť, čo ju vyživuje, čo má rada, kde sú jej zdroje, kde dobije baterky, aká je a aká môže byť, aká nie je a aká nemusí byť, čo sú len očakávania druhých a čo je skutočne ona. A potrebuje nájsť odvahu byť autentickou.
Keď to vie, čo sa stane?
Je to, ako keď skladáš puzzle, veci do seba zapadnú, je v tom harmónia a krása. Ak to nevie, v jej živote je tenzia, nepokoj, disharmónia. Rada to prirovnávam k morskému dnu, kde je úplne ticho a pokoj, aj keď na povrchu môže zúriť búrka – to sa nevylučuje. Žena, ktorá vie, kým je, má hlboko v sebe tíško a pokoj, i keď na povrchu sa môžu búriť emócie, intelekt alebo vôľa.
V čom sa podľa teba stále muži a ženy vzájomne nechápu?
Mnohí muži sa napríklad nenaučili vo vlastných rodinách, že žena potrebuje byť vypočutá. Nepotrebuje nutne hneď radu. Ja robím tréningy zručností tvorby spoločenstva. V rámci tréningu máme jedno cvičenie s názvom „Počúvaj, len počúvaj“. Môj manžel už vie, že keď – obzvlášť v spomínanej druhej polovici cyklu – smerom k nemu spustím nejakú tému, má sa nastaviť do tohto režimu. Mne sa uľaví samotným vyrozprávaním sa z témy, mám zážitok, že ma vníma a načúva mi a nepohádame sa zbytočne, čo by sa ľahko stalo, keby ma chcel nejako naprávať, usmerňovať ma a radiť mi. (Smiech) Mnohí muži nevedia, že žena potrebuje byť vypočutá a prijatá v tom, čo prežíva.
Je ešte niečo, čo muži neovládajú?
Niekedy nerozumejú tomu, čo je emocionálna prepojenosť alebo blízkosť a že ide tiež o akýsi „sval“, ktorý treba objaviť a používať. Dá sa to a množstvo mužov to zvláda. Mám k tomu rada príklad z cvičenia Pilatesu, kde sa stáva, že lektorka povie, že máš použiť sval, o ktorom ani nevieš, že ho máš. (Úsmev) Mnohí muži prichádzajú do dospelosti z rodín, kde tieto svaly nespoznali.
A v čom, naopak, nechápu ženy mužov?
V potrebe mať svoj vlastný priestor pre seba – svoju jaskyňu. Ako to aj popísal John Gray v knihe Muži sú z Marsu a ženy z Venuše. Pre niekoho to môže byť pivo s kamarátmi, futbal alebo seriál na Netflixe. Môžu to byť veci, ktoré nemusia pôsobiť úplne veľkolepo či zbožne. (Úsmev) Je to však potrebný priestor pre muža, v ktorom načerpá.
Ešte mi napadá dynamika medzi mužmi a ženami, ktorú opísal františkán Richard Rohr.
O čom hovorí?
Hovorí o tom, že muž sa vydáva na cestu hrdinu a lineárne stúpa, keď má 20-30-40 rokov, smeruje nahor, aj kariérne, aj finančne. Ženy, naopak, zatlačí materstvo veľmi hlboko a to muži nevedia pochopiť.
Je to moja osobná skúsenosť, aj skúsenosť žien okolo mňa. Ak je muž hore, vo výkone a úspechu, nedokáže pochopiť, ako ťažko a zle je žene dole, hoci ten priestor je krásnym a vzácnym miestom transformácie, kde si ženu osvojujú vzácne vlastnosti: pokoru, trpezlivosť, láskavosť, zhovievavosť… vlastne každé jedno ovocie Ducha Svätého.
Taký trenažér?
Poriadne náročný trenažér, ktorý je ešte ťažší a bolestivejší, ak tam chýba pochopenie a podpora manžela.
Je v dnešnom svete dostatok kvalitných mužov a žien?
Neviem odpovedať všeobecne. Je však zaujímavé, ako je napríklad generácia Z (1997-2012) úplne iná ako my – mileniáli (1981-1996). My môžeme mať ťažkosti porozumieť výzvam, do ktorých sa narodili oni. Prídu nám ako snehové vločky. Avšak svet, do ktorého prichádzajú, je iný a prináša iné výzvy. To však vôbec neznamená, že sú menej kvalitnými ľuďmi.
Myslím si, že dnes všeobecne obe pohlavia na sebe viac pracujú, viac sa zaujímajú o vnútorný sebarozvoj ,o emocionálnu zrelosť, o zdravý životný štýl, čo je fajn.
Čím to je, že napriek tomuto všetkému ostáva množstvo ľudí slobodných?
Belgická psychologička Esther Perel na to ponúka otázku: Vyrastali títo ľudia na ulici a hrali loptové hry? Pýta sa zaujímavo, pretože ulica bola kedysi miestom, kde vznikali prirodzené interakcie, ktorým sme boli vystavení, bola to škola vzťahov: zapojiť sa do hry, zniesť neprijatie, dodržiavať pravidlá, zvládnuť vylúčenie… Toto dnešní mladí nemajú zažité a prežívajú až úzkosť, keď majú ísť do vzťahov z očí do očí, nie sú v tom takí skúsení ako generácie pred nimi.
Zároveň nároky na partnera sú dnes oveľa vyššie ako kedysi. V generácii mojich rodičov stačilo, keď muž nepil a nefajčil. Dnes žena od muža chce, aby bol intelektuálne na úrovni, aby pracoval na vlastnom sebarozvoji, aby bol emocionálne zrelý, aby mal vyšportované telo, aby bol duchovný líder rodiny, aby s ňou bol mysticky spriaznení – a to je utópia! Takéto očakávania sú nereálne a škodlivé.
To, čo si ešte všímam na generácii Z je, že často hodnotia veci slovami „necítim sa v tom dobre,“ “nerezonuje to so mnou,” napríklad aj vo vzťahoch. Ako keby stále čakali, že budú nepretržite napojení na toho druhého, že tam bude neustále pohoda a spriaznenosť.
A nemá to tak byť?
Keď hovorím o vzťahoch, rada ich vysvetľujem cez koncept štyroch fáz tvorby spoločenstva. Autorom tohto konceptu je americký psychiater a psychoterapeut Dr. Scott Peck.. Prvou fázou je pseudokomunita, v ktorej môžeme zažívať práve to súznienie. Hľadáme to, čo nás spája a usilujeme sa to chrániť. Je však prirodzené, že nasledujú ďalšie fázy – chaos a prázdnota, ktoré sú veľmi ťažké a až cez ne sa prechádza ku skutočnej komunite, v ktorej je to súznenie opäť prítomné, ale už na hlbšej a skutočnejšej rovine. A v tomto máme mnohí nereálne očakávania, čo sa vo vzťahu deje a má diať.
Čiže platí, že aby prišlo to skutočné a kvalitné, musí si vzťah prejsť cez to náročné a ťažké?
Áno, bez toho to nejde.
Keď si v dospievaní premýšľala nad manželstvom, aké si mala očakávania, že aké bude?
Sme v manželstve sedemnásť rokov. Pochádzam z rodiny, kde bol otec alkoholik. U rodičov som nezažila vzor funkčného manželstva. Ani manželstvá v mojom okolí neboli veľmi inšpiratívne. To bol taký prvý faktor, ktorý ovplyvnil moje očakávania. Druhým faktorom bola určite poctivá kresťanská formácia.
Niektoré očakávania sa naplnili, iné manžel predčil a iné rástli počas manželstva. Postupne sme sa s manželom veľa rozprávali, obaja sme na sebe pracovali a prepracovali sme sa tomu, kde sme dnes, do veľmi pekného bodu.
Veľmi zjednodušená otázka: Aké tri rady – z tvojej skúsenosti – by si ponúkla pre dobrý vzťah a dobré manželstvo?
Ako mladí manželia sme si vypýtali radu pre náš vzťah od manželovho strýka. Mal vtedy okolo 80 rokov. Jeho odpoveď znela: “Každý deň aspoň kúsok nehy.”
Je milé, že je to jedna z vecí, nad ktorou si v dospievaní, spolu s vášňou, premýšľala…
Áno, je to tam. (Úsmev)
Čo ešte považuješ za dôležité?
Ďalšia dôležitá vec je humor. V našom manželstve nám pomáha zvládať rôzne krízové situácie. Často, keď jeden z nás niečo popletie, zabudne, stratí alebo zničí, namiesto toho, aby sme sa obviňovali, zasmejeme sa na tom.
A po tretie?
Moja tretia rada je vytvoriť si balíček rituálov – systém, ktorý drží cielene vzťah v dobrej kondícii. Môže zahŕňať niečo, čo robíme pre naše manželstvo na dennej, týždennej, mesačnej a ročnej báze.
Čo je to konkrétne u vás?
Jazykom lásky môjho manžela sú dotyky. Snažím sa preto, aby sme si ráno po zobudení, pri lúčení sa, pri zvítaní či večer pred spaním dali pusu. Môj primárny jazyk je zasa pozornosť a ja si ju nebojím vypýtať. Za tie roky manželstva už viem, že keď sa manžel na niečo sústredí, tak sa na niečo sústredí (úsmev) a ja potrebujem počkať. Denne sa však snažíme nájsť si priestor aspoň na krátky rozhovor o danom dni či logistike toho ďalšieho dňa. Na týždennej báze sa snažíme mať jeden večer quasi domáce rande. Dáme si pohár vína alebo šálku čaju a rozprávame sa. Raz za mesiac ideme na rande do mesta a raz až dvakrát za rok ideme sami sami dvaja na romantický víkend.
Toto sú momenty, ktorými udržiavame v našom vzťahu partnerskú iskru, aby sme boli nielen rodičmi, ale aj partnermi a milencami.
V dnešnom svete je kvantum materiálov o vzťahoch: sú blogy, videá, články, konferencie, semináre… Prečo je to potom s našimi vzťahmi tak zlé?
Je veľmi dobré, že toto všetko máme. Rovnako je veľmi dobré, že máme v kresťanských kruhoch toľko rôznych miest podpory a kultúru, ktorá hovorí, že na vzťahu treba pracovať.
V čom teda je problém?
V tom, že vnútorná zmena sa nedeje na úrovni informácii, ale na úrovni charakteru a emocionálnej a duchovnej zrelosti. Je potrebné, aby sa jednotlivé informácie „vtelili“ do konkrétnych ľudí a do konkrétneho vzťahu.
Kresťanský kouč a psychológ Maroš Kubeš hovorí, že mnohé manželstvá sú v dlhodobej kríze preto, lebo obaja manželia čakajú, kedy sa zmení ten druhý. Každý však máme v rukách len zmenu seba samého.
V čase, keď si premýšľala nad duchovným povolaním, si mala veľmi poctivo zorganizovaný duchovný život, čo dnes dávaš do protikladu s možnosťami mamy. Ako si spomínaš na ten čas?
Keď som prechádza z obdobia single do manželstva a neskôr do rodičovstva, prechádzala som aj k novej forme spirituality. V tom časoch – pred 15 rokmi – nebolo v slovenčine toľko zdrojov o spiritualite mamy či o manželskej spiritualite. Veľkým pokladom pre mňa bola kniha Holly Pierlot Mamy v jednom kole, ktorú som čítala najskôr v angličtine. Onedlho potom bola preložená aj do slovenčiny a som si istá, že pomohla množstvu žien.
V čase, keď som hľadala svoje povolanie, mala som v srdci veľkú túžbu úplne patriť Bohu. Zdalo sa mi, že ju viem naplniť len v zasvätenom živote. Boh mi postupne ukazoval, že táto túžba nie je v rozpore s manželstvom, no musela som v tej každodennej manželskej a materskej všednosti objavovať, čo to vlastne znamená patriť úplne Bohu práve v tomto povolaní.
V zasvätenom živote je napríklad pomerne jasne daný ten vonkajší rámec, v ktorom zasvätený človek žije svoje povolanie. Vstupuje do nejakej reguly a nejakého systému, ktorý ho drží. V rodinnom živote je to však oveľa slobodnejšie, voľnejšie a ťažšie uchopiteľné.
Ako sa to zmenilo?
Veľkým objavom bola pre mňa spiritualita súhlasu, neskôr aj konkrétna modlitba súhlasu.
Čo to znamená?
Ide o súhlas s Božou prítomnosťou v mojom živote v akejkoľvek podobe prichádza v danom momente. Aj vtedy, keď mi je poriadne ťažko… (Ticho) Práve cez tie náročné obdobia som sa učila “súhlasiť”, že áno, aj takto môže vyzerať Božia prítomnosť v mojom živote. Tento postoj a táto modlitba je podľa mňa ešte stále nie dostatočne objavený zdroj nesmierne hlbokej a opravdivej cesty zjednocovania sa s Bohom, pre kohokoľvek v zasvätenom živote, ale aj v manželstve. Zároveň však chcem zdôrazniť, že nehovorím o postoji pasivity v zmysle zriekania sa zodpovednosti za to, čo žijem.
Čo tým myslíš?
Zámerne použijem extrémny príklad: žena, ktorá je obeťou domáceho násilia a trpí v násilnom manželstve. Bohužiaľ viem o situáciách, keď takéto ženy dostanú od kňazov “povzbudenie” v zmysle: “Buďte pokorná ako Panna Mária,” alebo “Obetujte sa ako Ježiš na kríži. Toto je však falošná spiritualita.
Skutočná spiritualita nás vedie k tomu, aby sme sa postavili za dôstojnosť, ktorú máme v Bohu a túto dôstojnosť si chránili. Pretože nie všetko, čo sa nám deje, je Božia vôľa. Teda určite je tu nevyhnutné duchovné rozlišovanie.
Keď použijem iný príklad z oblasti materstva: určite nie je Božou vôľou pre môj život, aby som bola preťažená a vyčerpaná, ak si to spôsobujem sama svojimi nesprávnymi nastaveniami, silným egom a neschopnosťou požiadať o pomoc.
Hovoríš o spiritualite súhlasu a zároveň modlitbe súhlasu. Aký je medzi nimi rozdiel?
Pod spiritualitou súhlasu mám na mysli postoj srdca, ktoré denne hovorí Bohu svoje “Áno”, “súhlasí” s Božou prítomnosťou vo svojom živote práve takou, aká je.
Keď hovorím o modlitbe súhlasu, mám na mysli jeden z viacerých druhov kontemplatívnej modlitby, medzi ktoré patrí napríklad Lectio divina, ruženec či Ježišova modlitba. Modlitba súhlasu je založená na starokresťanskej tradícii púštnych otcov, stredovekom spise Oblak nevedenia a sv. Jánovi z Kríža. Pre súčasného človeka ju aktualizoval americký trapista Thomas Keating, ktorý o nej napísal knihu Otvorené srdce, otvorená myseľ.
Ako tá modlitba vyzerá?
Človek sedí 20 minút v Božej prítomnosti a dáva jej svoj súhlas. Ak príde akákoľvek myšlienka, netreba ju považovať za zlú. Návod nás učí pozerať na túto myšlienku ako na loď, ktorá k nám prichádza po vode. Niekedy môže ísť o malú loďku, inokedy o celú flotilu.
Čo s tým môžeme urobiť?
Môžeme na tú loďku nastúpiť, viesť sa na tej myšlienke a plaviť sa s ňou ďalej. Zamýšľať sa nad tým, čo mám dnes nakúpiť, čo budem variť, čo pripraviť na večeru… a odísť z modlitby.
Druhá možnosť je všimnúť si túto “loďku”, myšlienku, ktorá priťahuje moju pozornosť, avšak nenastúpiť na ňu. Namiesto toho odporúča otec Keating nechať ju odísť, vysloviť posvätné slovo a vrátiť sa do láskyplnej Božej prítomnosti.
Každý človek si vyberie jedno posvätné slovo a kedykoľvek mu utekajú myšlienky, vysloví ho. Moje slovo je Ježiš. Niekedy takto vyslovujem dvadsať minút slovo Ježiš, pretože do mojej mysle neustále prichádzajú celé flotily myšlienok (smiech). Otec Keating však povzbudzuje, že prichádzajúce myšlienky nie sú žiadnym zlyhaním. Naopak, sú pozvaním vždy znova a znova sa vracať k Bohu.
To, čo sa postupne učím je to, že nie ja som tá, kto produkuje modlitbu. Som tá, ktorá ju prijíma ako dar. Vzdávam sa myšlienky na to, ako by mala modlitba vyzerať. Vzdávam sa túžby po dokonalej modlitbe. Dobrá modlitba je tá, z ktorej neujdem.
Mení ťa táto modlitba?
Bezprostredne. Bohu stačí nanosekunda, aby prenikol do hĺbky nášho srdca. Po modlitbe sa cítim hlboko stíšená a zároveň akoby živšia. Zároveň verím tomu, čo hovoria svätí učitelia modlitby, že Boh koná vtedy, keď ja ticho sedím v Jeho prítomnosti a dávam mu priestor. Verím, že to dobré, čo sa deje v mojom živote, súvisí s týmto mojím modlitebným časom.
Ty si viackrát spomenula, že jedno z dôležitých duchovných rozhodnutí v tvojom živote bolo to, že si dovolila Bohu, aby vošiel do tvojej pivnice, nielen bol prítomný v tvojej obývačke…
Ide o myšlienku Anselma Grüna. Anselm Grün v jednej knižočke exercícií hovorí, že naša duša je ako dom, ktorý má rôzne miestnosti. Ja som si práve počas exercícií, keď som si prechádzala túto knižočku, uvedomila, že rada Boha pozývam do mojej obývačky. V našej rodine sme mali obývačku, do ktorej sme pozývali hostí. Bola to miestnosť, kde sme sa vyzúvali. Bol v nej v presklených vitrínach vyleštený kryštál a utretý prach z rastlín. Ja som Boha rada pozývala do takejto obývačky vo svojom vnútri. No toto nebola celá pravda o mne.
Pretože?
Pretože mám ešte pivnicu. V rodinnom dome, v ktorom sme bývali, sme mali v pivnici miestnosť na zemiaky, bola plná pavučín a nebolo v nej poriadne svetlo. Ja sama som mala v sebe takúto miestnosť a Boh do nej túžil vojsť. Tak som ho postupne začala dnu pozývať.
Ako?
Robila som to takým spôsobom, že keď som sa cítila najviac „fuj“, keď som zlyhávala, bola som agresívna na deti, namiesto toho, aby som sa šla skryť ako Adam a Eva po prvom hriechu, vystavovala som sa Božiemu pohľadu. Ukazovala som sa Bohu v celej pravde o mne. A prijímala som Jeho láskavosť, milosrdenstvo a zhovievavosť. Najskôr to bolo opatrné pozývanie, postupne rástla moja dôvera v to, že nie je nič také, čo by som mu ukázala a on by to cez svoje milosrdenstvo neprijal.
Toto sa udialo pred dvadsiatimi rokmi. Akou ženou chceš byť o nasledujúcich dvadsať rokov?
Chcela by som byť takou múdrou starenou, ženou, ktorá dosiahla nejaký životný nadhľad a múdrosť a vie nimi poslúžiť.
Vo vzťahu k Bohu by som chcela byť utíšená, ukotvená, spokojná a vďačná za to, kde som.
To si sa vlastne vrátila k úvodu, kde si podobne vyjadrila, ako sa dnes máš a cítiš.
Hej, takže už len udržať tento kurz. (Úsmev).
…
Jednou z najbližších aktivít respondentky je 5. ročník Ženskej katolíckej konferencie, ktorá sa bude konať už 30. mája v Primaciálnom paláci v Bratislave. Tento ročník je dizajnovaný pre ženu, ktorá túži byť vnímavá k svojmu telu, ku svojim emóciám, k Božiemu hlasu a z tohto miesta vnímavosti túži robiť dobré rozhodnutia pre dobrý život v zhode s Božou vôľou. Srdečne pozývam pozrieť si detailný program konferencie na www.zenskakonferencia.sk.
…
Do textu, ktorý ste dočítali, sme investovali svoj čas, energiu a námahu. Chceme prinášať originálne, láskavé a jedinečné texty a chceme to robiť dlhodobo. To sa nám podarí len vďaka ľuďom, ktorí sa rozhodnú nás podporiť, aj drobnou sumou mesačne. Takto bude môcť náš obsah byť dostupný všetkým a zadarmo. Pridajte sa k našej snahe tu.
